Plaviac sa záhradou nebeských kvetov
a hnijúcich tiel , strácal som silu a strácal som tvár...
Videl som sám seba, kráčajúc pred oltár z ľudskej bolesti...
Na križovatke snov, rozhodnúť sa je boj.
Myseľ sa bojí, že ukáže tvár.
S nevernou vierou však poznávaš ten klam,
ktorý ťa zvádza na jednu z prázdnych ciest.
Polámaná nádej, atypický zmysel...
s***ný deň a s***ná noc.
Úsmev strachu je chvíľa krachu...
k***ovaná hlava a svetská sláva.
Chcem smrť!
Chcem spať!
Chcem život!
Chcem sa hrať!
Zomieram a píšem básne - za života znejú trápne.
Niekto sa zas rozpadol na tisíce prázdnych slov...
Na konci sa rozhodol : „ I wont living in Destroy!!!'
Rozbijem sa a porozmýšľam, kde sa nepokoj skrýva...
Čí pohľad sa díva tam?
Prečo sú tak zvláštne, tie čudné básne?
Dívam sa na smiech a vidím, vidím len tieň.
Dívam sa na plač a cítim len smiech.
1,2,3,4...
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nechceš už zomrieť?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nestrácaš vieru?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nechceš nič vravieť?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nestrácaš silu?
Polámaná nádej, atypický zmysel...
s***ný deň a s***ná noc.
Úsmev strachu je chvíľa krachu...
k***ovaná hlava a svetská sláva.
Chcem smrť!
Chcem spať!
Chcem život!
Chcem sa hrať!
Zomieram a píšem básne - za života znejú zvláštne.
Niekto sa zas rozpadol na tisíce prázdnych slov...
Na konci sa rozhodol : „ I wont living in Destroy!!!'
Rozbijem sa a porozmýšľam, kde sa nepokoj skrýva...
Čí pohľad sa díva tam?
Prečo sú tak zvláštne, tie čudné básne?
a hnijúcich tiel , strácal som silu a strácal som tvár...
Videl som sám seba, kráčajúc pred oltár z ľudskej bolesti...
Na križovatke snov, rozhodnúť sa je boj.
Myseľ sa bojí, že ukáže tvár.
S nevernou vierou však poznávaš ten klam,
ktorý ťa zvádza na jednu z prázdnych ciest.
Polámaná nádej, atypický zmysel...
s***ný deň a s***ná noc.
Úsmev strachu je chvíľa krachu...
k***ovaná hlava a svetská sláva.
Chcem smrť!
Chcem spať!
Chcem život!
Chcem sa hrať!
Zomieram a píšem básne - za života znejú trápne.
Niekto sa zas rozpadol na tisíce prázdnych slov...
Na konci sa rozhodol : „ I wont living in Destroy!!!'
Rozbijem sa a porozmýšľam, kde sa nepokoj skrýva...
Čí pohľad sa díva tam?
Prečo sú tak zvláštne, tie čudné básne?
Dívam sa na smiech a vidím, vidím len tieň.
Dívam sa na plač a cítim len smiech.
1,2,3,4...
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nechceš už zomrieť?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nestrácaš vieru?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nechceš nič vravieť?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nestrácaš silu?
Polámaná nádej, atypický zmysel...
s***ný deň a s***ná noc.
Úsmev strachu je chvíľa krachu...
k***ovaná hlava a svetská sláva.
Chcem smrť!
Chcem spať!
Chcem život!
Chcem sa hrať!
Zomieram a píšem básne - za života znejú zvláštne.
Niekto sa zas rozpadol na tisíce prázdnych slov...
Na konci sa rozhodol : „ I wont living in Destroy!!!'
Rozbijem sa a porozmýšľam, kde sa nepokoj skrýva...
Čí pohľad sa díva tam?
Prečo sú tak zvláštne, tie čudné básne?