Sedela v parku, kŕmila holuby, zároveň vedela,
že ich tým nezasýti, len pre ten pocit vnímala
šum ich peria, myslela na to, aké je to
zaspávať hladný ...
Zdá sa, že dospela, ten stav, ktorý si vždycky priala
a vtedy dôjde k vytýčeniu vlastných hodnôt ...
ja som ju videla, keď plakala, potom sa z toho smiala,
že na to vlastne nebol dôvod ... takto sa hrať
na citlivú ...
Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, až vtedy, keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu, začne plakať a vie, že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať ...
Snáď sa mi to podarí zachytiť, čo mi vravela:
"Ja chcem byť človekom, ktorý sa mi nehnusí, závisí
od toho veľa, viem, že ťažko chápať vety..." ja
som stála na prahu a vedela, že hádať
sa už neoplatí ...
Keď kráčala k dverám - ten pocit, že sa neotočí,
ako sa s tým vyrovnať, že nepovie už to, čo chcela,
skúšala odolať sile plaču - jeho tlaku ... koniec-koncov
- jediné to, po čom všetci túžime, je ľudské teplo
po svojom boku ...
Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, až vtedy, keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu, začne plakať a vie, že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať ...
Snažím si spomenúť na pocit toho objatia,
no nie je to už také čerstvé, snáď som iba zabudla,
nehľadám vetu: "Už mi na tom nezáleží"
odpusť, že si nedozrela - berieš krhlu, polievaš a
medzitým už dávno prší ...
že ich tým nezasýti, len pre ten pocit vnímala
šum ich peria, myslela na to, aké je to
zaspávať hladný ...
Zdá sa, že dospela, ten stav, ktorý si vždycky priala
a vtedy dôjde k vytýčeniu vlastných hodnôt ...
ja som ju videla, keď plakala, potom sa z toho smiala,
že na to vlastne nebol dôvod ... takto sa hrať
na citlivú ...
Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, až vtedy, keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu, začne plakať a vie, že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať ...
Snáď sa mi to podarí zachytiť, čo mi vravela:
"Ja chcem byť človekom, ktorý sa mi nehnusí, závisí
od toho veľa, viem, že ťažko chápať vety..." ja
som stála na prahu a vedela, že hádať
sa už neoplatí ...
Keď kráčala k dverám - ten pocit, že sa neotočí,
ako sa s tým vyrovnať, že nepovie už to, čo chcela,
skúšala odolať sile plaču - jeho tlaku ... koniec-koncov
- jediné to, po čom všetci túžime, je ľudské teplo
po svojom boku ...
Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, až vtedy, keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu, začne plakať a vie, že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať ...
Snažím si spomenúť na pocit toho objatia,
no nie je to už také čerstvé, snáď som iba zabudla,
nehľadám vetu: "Už mi na tom nezáleží"
odpusť, že si nedozrela - berieš krhlu, polievaš a
medzitým už dávno prší ...