Zdravím ťa, dostal si sa až sem, takže to asi myslíš vážne. A asi sa pýtaš, prečo som tento album nazval nový človek. Je to preto, že si myslím, že je to to najdôležitejšie, čo sa momentálne deje.
Žijeme tu naozaj ve veľmi zaujímavých časoch, blíží sa k nám veľká a významná zmena, rodí sa nové vedomie, nepríde nás zachrániť žiadny mesiáš, každý musí zachrániť sám seba, každý sa musí sám premeniť z larvy na motýla.
Vypočuj si tento príbeh, je o človeku, ktorý sa volá Nový. Žije v mestečku zvanom Starý svet, je to mesto ako všetky ostatné, ale prihodilo sa v ňom niečo veľmi neobyčajné. Všetko je tam h*** nohami a jeho obyvatelia si dokonca myslia, že sú jedinýí široko ďaleko.
V meste žije lekár, ktorý sa stará o ľudí, ale pán doktor dostal časom strach, že keď budú všeci zdraví on bude zbytočný a tak priotrávil celé mesto a teraz sú na ňom všetci závislí.
Ochorel aj starosta, ktorý je už veľmi starý človek a bojí sa smrti, lebo si zvykol na svoje postavenie a vplyv, úplne zabudol, že reprezentuje ľudí a je presvedčený, že on vie, čo je pre všetkých najlepšie a celé to zhora riadi ako bábkové divadlo.
V meste žije aj šerif, ktorý pomáha a chráni ľudí, ale keď zbadal starostu, ako hrabe dostal strach, že mu nič neostane. Začal zneužívať svoju moc a teraz už si pred ním nie sú všetci rovní.
V mestečku je aj kostol, kďe s***né tváre spievajú s***né piesne. Takto sa vraj modlia k Bohu a farár sa stále oháňa nebom a peklom, a preto málo z tých ľudí, čo ho počúvajú vie niečo o živote na zemi.
V meste je aj škola, kde ale učia, že dva plus dva je päť a deti, ktoré sa s tým odmietajú zmieriť, prepadnú. Tie eště aspoň majú nejakú šancu, ale väčšina ostatných detí v tej škole načisto príde o rozum.
Posledná nádej, bolo miestne rádio. Rozhlas, kde hlásia správy a cez víkendy púšťajú muziku, aby sa ľudia trochu zabavili. Lenže aj v tom rádiu sa niečo stalo a teraz hrajú tú istú s***nú pesničku stále dookola.
Nový sa jedného dňa prebudil, pozrel sa oknom do reality a uvedomil si, že on sem nepatrí. Že on není starý človek, tak sa rozhodol z mesta odísť. Nevie ešte kam presne má namierené, ale vie, že už ďalej nechce hrať toto staré divadielko. A tu sa moje rozprávanie končí, ale príbeh pokračuje ďalej, ten príbeh musíš dokončiť ty sám.
Nový je pripravený isť ktorýmkoľvek smerom ktorým ho pošleš, jeho cestu odtiaľto vyberáš ty sám, ty si nový človek!
Starý človek chcel mať hromadu peňazí,
byť vysoko vážený a veľmi slávny,
bol chytrý a dokázal veľa,
ale separoval seba od zdroja a ten ťah neni správny,
rozmýšľa iba ako viac zarobiť,
lebo ovláda ho šialený strašný chtíč,
narástlo mu ego, väčšie ako malo byť,
a teraz nevidí nikoho, iba vlastný ksicht.
Ale už je na smrteľnej posteli,
končí, odchádza na večný spánok,
je psychicky chorý a žije v ilúzií,
preto v novom svete už nemá na vládu nárok,
prichádza nový človek,
a ten vyženie ten starý zápach, ako svieži vánok,
na nás je urobiť mu cestu,
a postaviť základy pre tento vzdušný zámok,
minulosť je mŕtva, či krásna, či zlá,
bola nemá žiadnu moc, pokiaľ nedáš jej ju sám,
sila je v prítomnosti a keď ju hľadáš,
niekde inde, mám zlú správu, nenájdeš ju tam,
tu a teraz v jediný čas, jediné miesto,
niekde tam vnútri aj ty isto vieš to,
možno akceptovať, nedokážeš to,
ale takéto pravidlá má časopriestor,
neverím na šťastie, na ktoré musíš čakať,
kým do života ti konečne ono vstúpi,
pokiaľ ideš za niečim vytrvale, s nadšením,
to more sa pred tebou rozostúpi,
a aj keď si jediný, kto vidí tú pravdu,
tá pravda je stále pravda aj keď nechápu,
a smejú sa na tebe, lebo nemáš dôkaz,
(ha!) jak keď Zem bola plochá.
A ľudia zabíjali za tú ilúziu,
že ich bohom stvorený svet, je ten vesmíru stred,
to je veľká hlúposť, ale pravda je že,
každý nosí v sebe jeden vesmíru stred,
toto je to miesto odkiaľ svieti svetlo,
a keď sa ty vrátiš znova trocha sem,
uvedomíš si, to čo sa tu odohráva teraz,
je nová plochá Zem.
A ľudia zas veria, že sú najmúdrejší,
a majú prispôsobovať prírodu sebe,
miesto aby zladili sa s ňou, idú proti nej,
a uznaj, že to im tú veľkú výhodu bere,
nepotrvá už dlho tá lahostajnosť,
tá pravda sa chystá prísť na verejnosť,
budú sa jej smiať, budú sa s tým biť,
a nakoniec to príjmu ako samozrejmosť.
A prví noví ľudia už vidia tie záblesky svetla,
ktoré sem nesie poznanie,
nový človek hovorí životu áno,
ale to ešte neznamená, že nepoznanie,
najviac zo všetkého cení si vedomie,
vie aké nebezpečné je nevedomie,
a že najväčší mýtus na šírenie strachu,
je hra na zlé svedomie.
História ľudstva je s***ný príbeh,
už tisícročia tu zomierame v boji,
vyzerá to, že fakt asi milujeme vojny,
keď do vojny posielame svojich,
konečne je ten mier na dosah,
lenže my si tie bodky odmietame spojiť,
byť, či nebyť, v akom svete žiť,
každý musí zvoliť, na ktorej strane stojí.
Nový človek už pozná tajomstvo,
ktoré to prekliate zruší,
aby na tejto planéte nastal mier,
musí človek nájsť pokoj v duši,
tie špekulácie a tie manipulácie,
už nemusia byť súčasťou evolúcie,
dosť bolo už tejto zlej vibrácie,
my žijeme tu v časoch revolúcie.
Niečo ako keď vyrástol prvý kvet,
na planéte, kde rástla iba tráva a burina,
niečo ako keď prvá opica pochopila,
že nemá štyri nohy, ale dve a že dve ruky má,
tentokrát ľudia už konečne zistia,
že všetci tu na Zemi sú jedna rodina,
bieli, čierni, žltí, červení,
bratia a sestry, ten istý Boh nás objíma.
Čoskoro už prídeme na to,
že je to všetko jedno, aj keď to ešte necítime dnes,
máme tú pravdu priamo pod nosom,
no my tu pre tie stromy nevidíme les,
a jediná cesta je cez toho človeka v zrkadle,
ale né s egom, ale bez,
aby nás odpúšťaniu a vďačnosti nemusel učil pes.
Telo je úžasná vec, ale je to iba schránka, niečo ako skafander,
bez duše neznamená viac, ako kus mäsa,
duch je to čo mu dáva charakter,
a keď je pekná duša, tak je krása v domove,
a keď rodiny sú v pohode, je pokoj v krajine,
a keď v zemi je pokoj, tak sú všetci kludní,
a je mier medzi ľudmi.
Život jak ho poznáme končí,
ale to tiež znamená, že sa otvárajú nové dvere,
ideály boli podsúvané,
ale tie si už ľudia sami vytvárajú v novej ére,
vyberajú svoj smer energie,
svojou pozornosťou, tým čo nosia v hlave,
tým o čo prosia práve, tak že,
modlia sa len nech to robia správne.
Daj Bože aby vedel som si,
vážiť každý nový dôvod na úsmev,
aby som videl moje chyby ako výzvy,
ako nájsť nový keď starý spôsob neuspel,
daj mi oči, ktoré vidia tú krásu,
nech nehľadám spásu na nebesiach,
viem, že to nebo aj to peklo,
je v mojich cnostiach a v mojich nerestiach,
snívam akoby som mal žiť už navždy,
ale žijem akoby som žil posledný deň,
každý je prvý a posledný svojho druhu,
každý jeden je posvätný, viem,
chcem len zanechať tento svet o niečo lepším,
ako bol keď som prišiel,
a som rád, keď som niečim prispel,
a nezhodil ho nižšie, ale zdvihol ho vyššie.
(Ah!) A nejde tu o to, či chodíš bosí, alebo nosíš oblek,
nejde o pohlavie, rasu, národnosť, vierovyznanie a nejde o vek,
srdce pozná tú správnu cestu, a objaviť ju môže ktorýkoľvek,
buď dobrý človek, aj ty si nový človek!
Žijeme tu naozaj ve veľmi zaujímavých časoch, blíží sa k nám veľká a významná zmena, rodí sa nové vedomie, nepríde nás zachrániť žiadny mesiáš, každý musí zachrániť sám seba, každý sa musí sám premeniť z larvy na motýla.
Vypočuj si tento príbeh, je o človeku, ktorý sa volá Nový. Žije v mestečku zvanom Starý svet, je to mesto ako všetky ostatné, ale prihodilo sa v ňom niečo veľmi neobyčajné. Všetko je tam h*** nohami a jeho obyvatelia si dokonca myslia, že sú jedinýí široko ďaleko.
V meste žije lekár, ktorý sa stará o ľudí, ale pán doktor dostal časom strach, že keď budú všeci zdraví on bude zbytočný a tak priotrávil celé mesto a teraz sú na ňom všetci závislí.
Ochorel aj starosta, ktorý je už veľmi starý človek a bojí sa smrti, lebo si zvykol na svoje postavenie a vplyv, úplne zabudol, že reprezentuje ľudí a je presvedčený, že on vie, čo je pre všetkých najlepšie a celé to zhora riadi ako bábkové divadlo.
V meste žije aj šerif, ktorý pomáha a chráni ľudí, ale keď zbadal starostu, ako hrabe dostal strach, že mu nič neostane. Začal zneužívať svoju moc a teraz už si pred ním nie sú všetci rovní.
V mestečku je aj kostol, kďe s***né tváre spievajú s***né piesne. Takto sa vraj modlia k Bohu a farár sa stále oháňa nebom a peklom, a preto málo z tých ľudí, čo ho počúvajú vie niečo o živote na zemi.
V meste je aj škola, kde ale učia, že dva plus dva je päť a deti, ktoré sa s tým odmietajú zmieriť, prepadnú. Tie eště aspoň majú nejakú šancu, ale väčšina ostatných detí v tej škole načisto príde o rozum.
Posledná nádej, bolo miestne rádio. Rozhlas, kde hlásia správy a cez víkendy púšťajú muziku, aby sa ľudia trochu zabavili. Lenže aj v tom rádiu sa niečo stalo a teraz hrajú tú istú s***nú pesničku stále dookola.
Nový sa jedného dňa prebudil, pozrel sa oknom do reality a uvedomil si, že on sem nepatrí. Že on není starý človek, tak sa rozhodol z mesta odísť. Nevie ešte kam presne má namierené, ale vie, že už ďalej nechce hrať toto staré divadielko. A tu sa moje rozprávanie končí, ale príbeh pokračuje ďalej, ten príbeh musíš dokončiť ty sám.
Nový je pripravený isť ktorýmkoľvek smerom ktorým ho pošleš, jeho cestu odtiaľto vyberáš ty sám, ty si nový človek!
Starý človek chcel mať hromadu peňazí,
byť vysoko vážený a veľmi slávny,
bol chytrý a dokázal veľa,
ale separoval seba od zdroja a ten ťah neni správny,
rozmýšľa iba ako viac zarobiť,
lebo ovláda ho šialený strašný chtíč,
narástlo mu ego, väčšie ako malo byť,
a teraz nevidí nikoho, iba vlastný ksicht.
Ale už je na smrteľnej posteli,
končí, odchádza na večný spánok,
je psychicky chorý a žije v ilúzií,
preto v novom svete už nemá na vládu nárok,
prichádza nový človek,
a ten vyženie ten starý zápach, ako svieži vánok,
na nás je urobiť mu cestu,
a postaviť základy pre tento vzdušný zámok,
minulosť je mŕtva, či krásna, či zlá,
bola nemá žiadnu moc, pokiaľ nedáš jej ju sám,
sila je v prítomnosti a keď ju hľadáš,
niekde inde, mám zlú správu, nenájdeš ju tam,
tu a teraz v jediný čas, jediné miesto,
niekde tam vnútri aj ty isto vieš to,
možno akceptovať, nedokážeš to,
ale takéto pravidlá má časopriestor,
neverím na šťastie, na ktoré musíš čakať,
kým do života ti konečne ono vstúpi,
pokiaľ ideš za niečim vytrvale, s nadšením,
to more sa pred tebou rozostúpi,
a aj keď si jediný, kto vidí tú pravdu,
tá pravda je stále pravda aj keď nechápu,
a smejú sa na tebe, lebo nemáš dôkaz,
(ha!) jak keď Zem bola plochá.
A ľudia zabíjali za tú ilúziu,
že ich bohom stvorený svet, je ten vesmíru stred,
to je veľká hlúposť, ale pravda je že,
každý nosí v sebe jeden vesmíru stred,
toto je to miesto odkiaľ svieti svetlo,
a keď sa ty vrátiš znova trocha sem,
uvedomíš si, to čo sa tu odohráva teraz,
je nová plochá Zem.
A ľudia zas veria, že sú najmúdrejší,
a majú prispôsobovať prírodu sebe,
miesto aby zladili sa s ňou, idú proti nej,
a uznaj, že to im tú veľkú výhodu bere,
nepotrvá už dlho tá lahostajnosť,
tá pravda sa chystá prísť na verejnosť,
budú sa jej smiať, budú sa s tým biť,
a nakoniec to príjmu ako samozrejmosť.
A prví noví ľudia už vidia tie záblesky svetla,
ktoré sem nesie poznanie,
nový človek hovorí životu áno,
ale to ešte neznamená, že nepoznanie,
najviac zo všetkého cení si vedomie,
vie aké nebezpečné je nevedomie,
a že najväčší mýtus na šírenie strachu,
je hra na zlé svedomie.
História ľudstva je s***ný príbeh,
už tisícročia tu zomierame v boji,
vyzerá to, že fakt asi milujeme vojny,
keď do vojny posielame svojich,
konečne je ten mier na dosah,
lenže my si tie bodky odmietame spojiť,
byť, či nebyť, v akom svete žiť,
každý musí zvoliť, na ktorej strane stojí.
Nový človek už pozná tajomstvo,
ktoré to prekliate zruší,
aby na tejto planéte nastal mier,
musí človek nájsť pokoj v duši,
tie špekulácie a tie manipulácie,
už nemusia byť súčasťou evolúcie,
dosť bolo už tejto zlej vibrácie,
my žijeme tu v časoch revolúcie.
Niečo ako keď vyrástol prvý kvet,
na planéte, kde rástla iba tráva a burina,
niečo ako keď prvá opica pochopila,
že nemá štyri nohy, ale dve a že dve ruky má,
tentokrát ľudia už konečne zistia,
že všetci tu na Zemi sú jedna rodina,
bieli, čierni, žltí, červení,
bratia a sestry, ten istý Boh nás objíma.
Čoskoro už prídeme na to,
že je to všetko jedno, aj keď to ešte necítime dnes,
máme tú pravdu priamo pod nosom,
no my tu pre tie stromy nevidíme les,
a jediná cesta je cez toho človeka v zrkadle,
ale né s egom, ale bez,
aby nás odpúšťaniu a vďačnosti nemusel učil pes.
Telo je úžasná vec, ale je to iba schránka, niečo ako skafander,
bez duše neznamená viac, ako kus mäsa,
duch je to čo mu dáva charakter,
a keď je pekná duša, tak je krása v domove,
a keď rodiny sú v pohode, je pokoj v krajine,
a keď v zemi je pokoj, tak sú všetci kludní,
a je mier medzi ľudmi.
Život jak ho poznáme končí,
ale to tiež znamená, že sa otvárajú nové dvere,
ideály boli podsúvané,
ale tie si už ľudia sami vytvárajú v novej ére,
vyberajú svoj smer energie,
svojou pozornosťou, tým čo nosia v hlave,
tým o čo prosia práve, tak že,
modlia sa len nech to robia správne.
Daj Bože aby vedel som si,
vážiť každý nový dôvod na úsmev,
aby som videl moje chyby ako výzvy,
ako nájsť nový keď starý spôsob neuspel,
daj mi oči, ktoré vidia tú krásu,
nech nehľadám spásu na nebesiach,
viem, že to nebo aj to peklo,
je v mojich cnostiach a v mojich nerestiach,
snívam akoby som mal žiť už navždy,
ale žijem akoby som žil posledný deň,
každý je prvý a posledný svojho druhu,
každý jeden je posvätný, viem,
chcem len zanechať tento svet o niečo lepším,
ako bol keď som prišiel,
a som rád, keď som niečim prispel,
a nezhodil ho nižšie, ale zdvihol ho vyššie.
(Ah!) A nejde tu o to, či chodíš bosí, alebo nosíš oblek,
nejde o pohlavie, rasu, národnosť, vierovyznanie a nejde o vek,
srdce pozná tú správnu cestu, a objaviť ju môže ktorýkoľvek,
buď dobrý človek, aj ty si nový človek!